Autor: Vanda Kosňanská, CHS Smolegan

Kto by ho nepoznal ? Malý, dlhý, s krátkymi nohami a svojskou povahou. Pôvodom z Nemecka, vo svete natoľko obľúbený, že sa z pôvodne pracovného plemena infiltroval aj do interiéru ako výborný gaučový spoločník.

PRACOVNÝ ALEBO RODINNÝ PES ?

Pre svoju všestrannosť je vyhľadávaným poľovným plemenom, ktoré pracuje pod zemou aj nad ňou. Je dobrým brlohárom, duričom, farbiarom i sliedičom a vďaka tomu má ako jediné plemeno svoju samostatnú skupinu v rozdelení FCI skupín (v UK a USA je zaradený v skupine „Hounds“). Predovšetkým je ale svojhlavý, chytrý a vynaliezavý, hlavne pokiaľ ide o jeho vlastné blaho. Potrebuje pevnú ruku a jasné vedenie, inak je schopný svojho pána manipulovať a nebude ho rešpektovať. Vyžaduje nenáročnú starostlivosť, rovnako sa hodí do bytu ako do domu. Miluje pohodlie a prítomnosť ľudí, preto sa často uplatní i ako rodinný spoločník. Typický jazvečík má zdravé sebavedomie, je nebojácny a prirodzene zvedavý. Má rád ľudí i deti a pri vhodnej socializácii dobre vychádza i s ostatnými psami. Jeho vrodená lovecká vloha však môže spôsobiť, že nebude dobre vychádzať s inými domácimi či hospodárskymi zvieratami, ktoré bude chcieť loviť. Trestať ho za to je však rovnako nevhodné ako zbytočné. V posteli má výhrevnosť ako uránová tyč, na vaše povely má vlastný názor a je to azda jediné plemeno, ktoré vás dokáže súdiť z výšky vašich kotníkov. Život s ním je veselá jazda.

Určite sa nehodí ako hračka pre deti ani ako strážny pes odkázaný na reťaz či malý koterec. V takom prípade často pôsobí majiteľom problémy zakaždým, keď sa mu podarí oslobodiť. Uteká, túla sa, prirodzene loví, čo nájde, pokojne aj na pozemku susedov, kam sa vždy dokáže podhrabať, a môže byť aj kúsavý k ľuďom.

Preto, ten, kto si obstará jazvečíka ako kamaráta do bytu, musí počítať s jeho vrodeným loveckým inštinktom. Nedivte sa, keď pri každej príležitosti v lese prchá a vráti sa až sám uzná za vhodné. Ak túžite iba po vernom kamarátovi, obzrite sa radšej po miniatúrnych rázoch, ktorých vloha oproti štandardným jedincom nie je tak výrazná. 

JAZVEČÍK OFICIÁLNE

Na Slovensku boli plemennou knihou ustálené názvy podľa typu srsti, a to hladkosrstý, dlhosrstý a hrubosrstý. Nie každý vie, že sú aj tri veľkosti jazvečíka, a to štandardný, trpasličí a králičí.

Spolu preto poznáme 9 typov jazvečíka:
Hladkosrstý štandardný jazvečík
Hladkosrstý trpasličí jazvečík
Hladkosrstý králičí jazvečík
Dlhosrstý štandardný jazvečík
Dlhosrstý trpasličí jazvečík
Dlhosrstý králičí jazvečík
Hrubosrstý štandardný jazvečík
Hrubosrstý trpasličí jazvečík
Hrubosrstý králičí jazvečík

ROZDELENIE PODĽA TYPU SRSTI

Hladkosrstý jazvečík je najstarším typom jazvečíka. Jeho krátka a hladká srsť sa najlepšie udržiava. Poľovníci ocenia ich všestranné vlohy pri práci, krátka srsť však nie je vhodná pre celoročný pobyt vonku. V tom prípade môže premrznúť a následkom býva vypadávanie srsti hlavne na ušiach či chvoste.
V dnešnej dobe poznáme viacero farebných prevedení, hoci najčastejšie sa stretávame s dvoma základnými farbami: čierna s pálením a červená. Menej bežný je jazvečík hnedý s pálením, žíhaný (pásikavý) a merle (fľakatý). Hladkosrstý jazvečík je často nazývaný „krátkosrstý“.

Dlhosrstý jazvečík je ukážkou ladnosti a elegancie na výstavnom koberci. V minulosti boli veľmi cenení pre svoju neúnavnú hlasitosť a jemný nos. Dnešný vzhľad nadobudol ušľachtilosť až po krížení so španielskymi plemenami, ktoré mu dodali jemnosť a eleganciu, ako aj výbornú vlohu sliediča. Jeho dlhá srsť sa pri práci v lese ukazuje ako nepraktická, a preto ho dnes častejšie vidieť vo výstavných kruhoch alebo ako spoločníka v meste. Má menej pevnú nervovú sústavu, často býva plachý voči ľuďom, uštekaný a tiež jeho ostrosť na zver býva nižšia než u jazvečíkov s iným typom srsti.

Najčastejšie sa stretávame s farebným vyhotovením červená a červená s prímesou (čierna prímes). Početnú skupinu tvorí aj farebné vyhotovenie čierna s pálením. Menej častý je jazvečík hnedý s pálením a kombinácia merle (fľakatá).

Hrubosrstý jazvečík, z kombinácie typov srsti služobne najmladší, sa momentálne teší najväčšej popularite, za čo vďačí jednoznačne svojej celoročnej a všestrannej poľovnej upotrebiteľnosti a ostrosti po svojich predkoch. V jeho krvi koluje aj bradáč a veľa teriérov, najčastejší dôkaz i dnes často vidieť v negatívnych znakoch po Dandie Dinmont teriérovi, ktoré sa prejavujú v guľatom oku, svetlejšom zafarbení a v jemnej srsti, hlavne na temene hlavy, tiež v klenutých bedrách hornej línie či strmšom uhlení zadných končatín (prestavanosť). Pre zlepšenie kvality srsti sa dlho v chove používal aj hladkosrstý jazvečík (v niektorých krajinách dodnes povolené). Kvalitu srsti to globálne zlepšilo, no sem-tam stále môžeme vidieť hrubosrstého jedinca, ktorý typom srsti viac pripomína jazvečíka hladkosrstého, teda bez typických znakov, ako sú fúz, obočie, a srsť je príliš hladká a krátka. Vďaka všetkým jeho predkom máme dnes skutočne pracovného a ostrého psa, no v jeho exteriéri sa prejavuje najväčšia nejednotnosť, a to ako vo veľkosti, tak vo farbe, štruktúre srsti a celkovom type. Hrubosrstý jazvečík má najviac vyrovnaný charakter a najpriateľskejšiu povahu.

Najviac sa ich vyskytuje vo farbe diviačia, ktorá sfarbením pripomína divé prasa. Typická je melírovaná srsť odtieňov šedo-čierno-hnedej s výrazným čiernym pásom v strednej línii chrbta. Rozlišujeme diviačích tmavých, svetlých a hnedých. Menej častý býva čierny s pálenými znakmi či hnedý s pálením, červený a ojedinele i merle (fľakatý). Hrubosrstý jazvečík je často ľudovo nazývaný „drôtosrstý“ či „drsnosrstý“.

ROZDELENIE PODĽA VEĽKOSTI

V minulosti sa jazvečíky pre zaradenie do veľkostného rázu pri uchovňovaní vážili, dnes sa meria ich obvod hrudníka po dosiahnutí veku 15 mesiacov, kedy sa ich kostra považuje za vyzretú a rastovo ustálenú.

Štandardný jazvečík je samostatná kategória a môže sa páriť iba so štandardným. Obvod hrudníka je od 35 do 45 cm u sučiek, a od 37 do 47 u psov. Pracovne je všestrannejší a veľmi obľúbený. K práci sa najčastejšie používa jazvečík hrubosrstý, jeho hrubá srsť s podsadou ho chráni celoročne pred nástrahami lesa a tiež pred chladom v zime.

Trpasličí jazvečík má obvod hrudníka od 30 do 35 cm u sučiek, od 32 do 37 cm u samcov. Vzrastom je o niečo menší, než jazvečík štandardný, ale väčší, ako jazvečík králičí. Je obľúbeným kompromisom, zlatá stredná cesta. V lese dokáže byť obratnejší a samostatnejší ako jeho králičia verzia. Ak budete ich pracovnú vlohu od začiatku rozvíjať, vedia byť výborní pracanti v teréne. Všeobecne ale platí, že miniatúrne rázy nemajú poľovnú vlohu tak výraznú, ako jazvečík štandardný, preto sú ako spoločníci vhodnejší. Vrhy bývajú menej početné ako u štandardného rázu, pričom trapsličí a králičí sa môžu navzájom páriť. Vo vrhu býva väčšinou viac trpasličích, než králičích šteniatok.

Králičí jazvečík je vzrastom najmenší z nich a jeho obvod hrudníka musí byť do 30 cm u sučiek, do 32 cm u samcov, ale kostra musí byť dostatočne silná pre prácu, príliš drobné a jemné jedince nie sú žiadúce. Bol vyšľachtený do králičej nory na králiky, preto je obvod hrude životne dôležitý, zaseknutím by mohol uhynúť. Keďže svojim vzrastom pripomína večné šteniatko, je veľmi obľúbený hlavne ako domáci spoločník. Netreba sa však nechať pomýliť, pri správnom poľovnom vedení vie prejaviť veľkú chuť pracovať a neraz dokáže prekvapiť. Králičí jazvečík je početne najmenej zastúpené plemeno, nakoľko v jednom vrhu sa rodí v priemere 1-4 šteniatka.

Veľkostné rázy jazvečíka podľa FCI (sumár)

Tieto hranice sú presne uvedené v aktuálnom štandarde FCI:

• Štandardný jazvečík              pes začína nad 37 cm, sučka nad 35 cm,
• trpasličí jazvečík                    pes nad 32 do 37 cm, sučka nad 30 do 35 cm,
• Králičí jazvečík                      pes 27 do 32 cm, sučka 25 do 30 cm.

Ako sa obvod hrudníka meria?

• meria sa od veku minimálne 15 mesiacov,
• používa sa mierne napnutý krajčírsky meter,
• meranie sa vedie okolo hrudníka,
• horný bod merania je najvyšší bod kohútika (Widerrist),
• dolný bod je najnižší bod hrudníka.

Inými slovami, meter sa vedie za kohútikom okolo hrudného koša a cez jeho najhlbšiu časť, pričom sa nesmie príliš napínať ani voľne odstávať. Toto je dôležité najmä pri jazvečíkovi, pretože jeho hlboký a oválny hrudník je jedným z podstatných znakov stavby tela. Samotný štandard opisuje hrudník ako oválny pri pohľade spredu a priestranný pri pohľade zhora a zboku, s dostatkom priestoru pre srdce a pľúca.

ZDRAVIE

Jazvečík nie je chúlostivé plemeno, jeho pracovné predurčenie z neho robí celkom odolného a silného psa. Jazvečíky majú vzhľadom na tvar svojho tela dedičnú predispozíciu k diskopatii (degeneratívne zmeny medzistavcových platničiek) a preto by nemali trpieť nadváhou. Telo s dlhým trupom a krátkymi nohami totiž enormne zaťažuje chrbticu. Rovnako by nemal skákať po schodoch či z gauča. Ako prevencia sa odporúča vhodná strava, dostatok pohybu a plávanie, ktoré efektívne posilňuje chrbtové svaly.

PÔVOD

Predkovia jazvečíka sa objavujú na obrazoch už v dávnej dobe, pričom išlo o nízkonohé duriče. Pôvodne bol jazvečík väčší a ťažší, no riadenou plemenitbou sa postupne jeho nohy skracovali a celý sa zmenšoval pre prácu pod zemou.

Najstaršou formou jazvečíka je jazvečík hladkosrstý a to vo farbe čierna s pálením, až následne bol vyšľachtený vo farbe červenej.

Neskôr, cca v druhej polovici 17.storočia, sa krížením so španielskymi plemenami vyšľachtil jazvečík dlhosrstý, ktorý svojou srsťou dostal ladné krivky, eleganciu, jemný nos a neúnavnú hlasitosť, niekedy na úkor ostrosti.

Prvé zmienky o hrubosrstej verzii sa objavili síce už v 14.storočí, no nie v podobe, v akej ju poznáme dnes. Až v roku 1891 sa zapísal prvý čistokrvný jazvečík hrubosrstý, a to v nemeckej plemennej knihe.

Najväčší podiel na šľachtení plemena jazvečík mali krajiny Nemecko a Anglicko, pričom Nemecko zostavilo prvý oficiálny opis – štandard plemena, preto sa stalo Nemecko právoplatnou vlasťou tohto starobylého plemena.

Koncom 19.storočia prišla požiadavka na vyšľachtenie drobného jazvečíka, ktorý by nahradil nespoľahlivú fretku, ktorá sa dovtedy používala na vyháňanie králika divého z nory.

Pri šľachtení sa použili malé teriére a pinče, čo sa dodnes prejavuje najmä v guľatom vypuklom oku a jabĺčkovej hlave (králičie rázy).

Pri šľachtení králičieho typu sa ako vedľajší produkt ustálila aj stredná veľkosť ako trpasličí ráz (v UK a USA existujú iba 2 veľkosti jazvečíka, „standard“ a „miniature“).

JAZVEČÍK V MINULOSTI A DNES

Jazvečík má v pomere k svojej veľkosti značne veľké zuby, čo je opäť dôkazom jeho loveckého pôvodu. V dnešnej dobe štandard pripúšťa iba nožnicový zhryz, no táto podmienka prešla v minulosti viacerými zmenami. Kedysi sa vyžadoval kliešťový zhryz a nožnicový zhryz sa pokladal za prvý stupeň podhryzu. Chovatelia však trvali na nožnicovom zhryze, lebo pri práci „nožnice držia lepšie ako kliešte“. Oko nesmie byť príliš vypuklé, má byť malé a oválne, s dobre priliehajúcimi viečkami, čo je pracovná požiadavka na plemeno pracujúce pod zemou. Uši boli kedysi dlhšie a siahali až k nosu, časom sa šľachtením cielene skracovali. Rovnako sa požadoval väčší odstup jazvečíka od zeme a štandard neskôr prijal pomer, pri ktorom výška od zeme predstavuje 1/3 výšky tela. 

Najvýraznejšia zmena v štandarde za posledné roky, čo sa týka kostry jazvečíka, však prišla v roku 1952, keď bol zo štandardu vypustený dovtedy vyžadovaný Knick – teda prekĺbenie predných končatín do tvaru X. Kedysi charakteristický znak je dnes považovaný za ťažkú dedičnú vadu a dlhoročným potláčaním sa postupne vytráca. Spolu s tým, pochopiteľne, prišlo aj k zmene hornej línie – chrbta.

Dnes sa vyžaduje rovná línia od lopatiek až k zadným končatinám. Historickým dôvodom, prečo sa v minulosti požadoval nižší predok psa, bolo, aby mal pes nos nižšie pri zemi a mohol tak presnejšie nasledovať stopu na povrchu. Nízky predok v kohútiku však priamo vylučoval paralelný postoj predných končatín a správne postavenie lakťov.
 

Štandard neskôr stanovil aj obvod hrudníka pre jednotlivé rázy. Kedysi sa považoval veľký, sudovitý hrudník za zásobáreň vzduchu pre psa pracujúceho pod zemou. Zásoba vzduchu však nemôže byť v psovi, ale okolo neho, preto prišla zmena a dnes sa požaduje hrudník dlhý, oválny a riadne vyrebrný. Ako pracant pod zemou musí mať svoje telo prispôsobené tak, aby sa vedel pretlačiť úzkymi chodbami a aspoň v mäkkej pôde hrabať. Preto sa kladie dôraz na korektné uhlenie končatín, ktoré umožňuje dobrý pohyb v prikrčenej polohe či pri plazení pod zemou a zároveň na povrchu obsiahnuť čo najväčší priestor v pohybe.

Štandard plemena prešiel historicky viacerými zmenami, no dnes kladie veľký dôraz na anatomickú stavbu jazvečíka tak, aby bola čo najviac prispôsobená jeho loveckej práci. Preto sú chyby, napríklad na hlave, považované za ľahké, zatiaľ čo vady v stavbe tela, osrstení alebo chrupu, ktoré sú v podstate jeho pracovnými nástrojmi, sú považované za ťažké. Štandard plemena môže meniť iba Nemecko, nakoľko je krajinou pôvodu.plemena. 

Požiadavky na telesnú stavbu sa v dekádach výrazne menili. Na obrázkoch historické kresby a stvárnenie jazvečíka.

Jazvečík je úžasné plemeno, ich osobnosť je obrovská, odvážna a neskutočne zábavná. Majú ego dobermana, ale musíte ich zažiť, keď vzduchom letí obyčajný sáčok. Sú nehynúcou studnicou huncútstva, ktoré im každý majiteľ rád odpustí.

Ak uvažujete nad kúpou jazvečíka vedzte, že už nikdy nebudete sami, kupujete si svoj tieň. Výborne nažívajú vo svorke, preto sa vraví, že jeden jazvečík je málo. A keď vám plemeno sadne, je to láska na celý život.